Dávna minulosť obce

Z NAJSTARŠÍCH DEJÍN OBCE TURECKÁ

PhDr. Oto Tomeček, UMB Banská Bystrica

Hoci rozhodujúcim faktorom v procese osídľovania horských častí historického banskobystrického chotára bol rozvoj baníctva a hutníctva, najstaršia známa písomná zmienka viažuca sa k územiu okolia Tureckej nesúvisí s baníctvom, hutníctvom, drevorubačstvom ani uhliarstvom, ale so salašníctvom.

V dokumente popisujúcom hranice Ľupčianskeho hradného panstva, ktorý vznikol v 40. rokoch 16. storočia sa uvádza množstvo geografických bodov, pomocou ktorých mala byť hranica vymedzená.  Okrem iných sa medzi hraničnými bodmi uvádzajú tiež Kráľova studňa (Khunigs prunn) a Krížna (Khrischnij holij, Krischnij holj), teda vrchy ležiace nad dnešnou Tureckou. Uvedený dokument dokladá na hôľnom masíve Krížnej navyše aj 4 salaše (walachen hof), z ktorých jeden ležal pri Kráľovej studni, druhý Na dlhom diele na Tureckom vrchu (Verch Tureczkj Na dluhem diele), tretí na mieste Vschlepka (možno V žliabku?) a posledný v Rybom (F Rijbom). Blízko hranice, alebo priamo na hranici, so susedným regiónom Turiec (stolicou Turiec) teda ležal nejaký Turecký vrch.

Len o pár rokov neskôr máme písomne doloženú aj Tureckú dolinu. V opise tunajších lesov z roku 1563, ktorý sa stal súčasťou Maximiliánovho lesného poriadku sa spomína ako ain tal Thuretzkha, resp. vallis Turetzka. Podľa tohto opisu bola dolina po obidvoch stranách vyrúbaná Štefanom a Andrejom Mosslehnerom (Moszlechnerom) a akýmsi Roháčom (Rochasch). Len na najvyšších miestach na konci doliny zostal ešte po obidvoch stranách kúsok starého lesa. Kým v Tureckej doline, ktorá bola blízko Starých Hôr bol les už vyťažený, v lokalitách Jelenská dolina, doliny Malý a Veľký Kucman, Tašniar, Hornojelenská dolina – Rybô, ktoré sa nachádzali ďalej od Starých Hôr sa v tomto čase intenzívne ťažilo drevo a pálilo uhlie. Jeho hlavným odberateľom bola práve starohorská huta.

Nič v tomto detailnom popise oblasti, ktorého hlavným cieľom bolo zachytiť aktuálny stav tunajších lesov nenasvedčuje tomu, že by už v starohorskej oblasti okrem Jelenca existovali trvalo obývané sídla drevorubačov a uhliarov. Vzhľadom na extenzívny spôsob ťažby by bolo zakladanie trvalých sídel zbytočné. Drevorubači a uhliari žili len v prechodných sídlach. Tie po vyťažení dreva v ich okolí opúšťali a zakladali si nové prechodné sídla na miestach, kde sa malo začať s novou ťažbou dreva. Celý systém zásobovania hút drevným uhlím v 16. storočí sa realizoval nákladníckym spôsobom. Banskí majstri a šafári hút uzatvárali zmluvy na dodávky drevného uhlia s drevárskymi majstrami (Holzmeister), niekedy označovanými aj ako uhliarski majstri (Kohlmeister). Títo si potom najímali drevorubačov a uhliarov resp. ich predákov (mistríkov), ktorí sa zaoberali ťažbou dreva a výrobou drevného uhlia.

Už existujúce sídla v starohorskej oblasti dokladá až súpis uhliarskych osád, uhliarov, ich nehnuteľností, dobytka a zásob dreva v lesnej oblasti Staré Hory zo 14. augusta 1652. V oblasti Starých Hôr súpis zaznamenal existenciu 15 sídel označených ako Kohlungen Altgebürg. Medzi týmito sa po prvýkrát uvádzala aj osada Turecká pod názvom Thurezga. Okrem nej sa tu uvádzali aj v blízkosti nej ležiace osady Horný Jelenec, Prašnica, Rybie, či Dolný Jelenec. Vzhľadom na uvedené údaje o počte domov, počte obyvateľov, ale aj ďalšie údaje hospodárskeho charakteru je jasné, že tu už môžeme hovoriť o osadách v počiatočnej fáze vývoja.

Turecká mala v tomto roku ešte len 54 obyvateľov, ktorí žili v 7 domoch Aj napriek tomu to bola najväčšia spomedzi všetkých 15 uhliarskych osád v starohorskej oblasti. Súpis zaznamenal v Tureckej 9 rodín. Hlavami týchto rodín boli uhliarski majstri Martin Chladný, Ján Chladný, Juraj Chladný a Ján Čillík (Tschillig). Okrem rodín uhliarskych majstrov tu žili tiež rodiny 3 uhliarskych pomocníkov Michala Chladného, Filipa a Martina Čillíka (Tschillig). Súpis ako hlavu rodiny uvádzal tiež vdovu Dorotu Chladnú. Posledným osadníkom žijúcim v Tureckej bol haviar Ján Bazur, ktorý tu žil so svojou 7 člennou rodinou. Ján Bazur bol zároveň jediným baníkom zaznamenaným v rámci všetkých uhliarskych osád celej starohorskej oblasti. Podstatne pestrejšiu zamestnaneckú štruktúru malo neďaleké banícke a hutnícke sídlo Staré Hory. Tu okrem početných baníkov a hutníkov žili tiež kováči, furmani, pohoniči, drevorubač, krajčír a pastier.

Pri jednotlivých obytných domoch v Tureckej sa nachádzali aj maštale pre hovädzí dobytok. Spolu tu stálo až 13 maštalí, v ktorých bolo ustajnených 143 kusov dobytka. Išlo o pomerne vysoký stav, ktorý nedosahovala žiadna z okolitých uhliarskych osád. Najväčším stádom disponoval uhliarsky majster Juraj Chladný (34 kusov). Naopak najmenej, len 3 kusy dobytka mal k dispozícii haviar Ján Bazur. Súčasťou hospodárstiev jednotlivých rodín boli aj pridomové záhradky a ďalej od osady ležiace lúky.

Názvy jednotlivých osád zaradených do súpisu uhliarskych osád boli zväčša odvodené od konkrétnej polohy sídla. Bol to tiež prípad osady Turecká, ktorá mala svoj názov odvodený od pomenovania doliny, v ktorej bola založená. Podobne ako aj susedná Prašnica mali názvy oboch osád, resp. pôvodne dolín, súvislosť s historickými cestami, ktoré týmito dolinami viedli. Názov Turecká vypovedá o cestnom spojení so susedným Turcom. Po vybudovaní novej cesty do Turca, ktorá viedla Harmaneckou dolinou (táto existovala najneskôr v 15. storočí), stratila táto pravdepodobne pôvodne staršia cesta svoj význam. Od tohto obdobia sa však naďalej zrejme používala ako tzv. falošná cesta, ktorej úlohou bolo vyhnúť sa mýtu v Dolnej Štubni.

Minimálne na konci 17. storočia sa osada Turecká delila už na dve samostatné sídla. Doklad o tom nachádzame v najstarších knihách špaňodolinskej matriky, nakoľko Turecká v tomto čase patrila práve pod farnosť Špania Dolina. Kým v 70. rokoch 17. storočia zápisy v špaňodolinskej matrike evidujú stále iba jedno sídlo, ku dňu 2. decembra 1694 matrika dokladá prvýkrát osadu Dolná Turecká (inferiore Tureczka). Je to neklamný dôkaz toho, že popri nej v tom čase už existovala aj Horná Turecká. V nasledujúcom období sa matričné zápisy týkajúce týchto osád realizovali nedôsledne. Až do roku 1703 miestny duchovný poznal iba jednu Tureckú. V rokoch 1703 – 1705 sa začali dôslednejšie rozlišovať obe Turecké, takže máme popri sebe doloženú existenciu Hornej (superiore Tureczka) aj Dolnej Tureckej (inferiore Tureczka). V Dolnej Tureckej máme v tomto období doložené rodiny s priezviskami Číllík, Hradský, Chladný, Komora, Koštial, Otiepka a Zakalický. V Hornej Tureckej to boli priezviská Čunderlík, Chladný a Spišiak.

Po roku 1705 až do roku 1715 matrikár poznal znovu len jedno sídlo, takže aj priezviská z oboch osád nám splývajú. Takto - ako jedno sídlo, Turecká vystupuje aj v súpise a popise osád v obvode Banskobystrickej banskej komory z roku 1710. Cieľom súpisu bolo zistiť hospodársky potenciál miestneho obyvateľstva. Z tohto dôvodu súpis zaznamenával len mužských osadníkov, dospelých zamestnancov komory a ich synov. Ženy súpis zaznamenával len v tom prípade ak boli hlavami rodín, teda vdovami. Žiadne iné údaje o ženách sa nezaznamenávali.  Podľa uvedeného súpisu v tomto období bolo v osade už 22 domov. Osôb mužského pohlavia bolo 77. Keďže celkový počet žien nepoznáme môžeme len odhadovať, že tu mohlo žiť spolu okolo 150 obyvateľov.

Z hľadiska zamestnanosti tu naďalej najväčšie zastúpenie mali osadníci, ktorí sa živili ako drevorubači a uhliari. Výrazne však pribudlo aj osadníkov, ktorí dochádzali za prácou na Španiu Dolinu, kde pracovali zväčša ako baníci alebo behači.

Medzi osadníkmi v Tureckej sa okrem pôvodných priezvisk Chladný a Čillík (Bazur sa medzičasom z Tureckej vytratil) objavujú priezviská Beňo (Benno), Čunderlík (Tschunderlik), Kmeť (Kmett), Otiepka, Spišiak (Spischiak), ale aj Jasenský (Jasenski), Koštial (Kostial), Hradský (Hratzki), Zakaliský (Zakaliczki) a Komora.
Zo súpisu poznáme aj hospodárske pomery jednotlivých osadníkov, nakoľko súpis uvádza stavy ich hospodárskych zvierat, ako aj pozemky využívané ako záhrady a lúky. Pri sumárnom súčte všetkých hospodárskych zvierat tak zisťujeme, že spolu tu bolo zaevidovaných 10 volov, 90 kráv, 21 teliat a 56 oviec. Veľkú pozornosť venovali zostavovatelia súpisu aj evidencii hospodársky využívaných pozemkov (záhrady, lúky, pasienky), ktoré sú vždy aj konkrétne lokalizované. Takto sa môžeme oboznámiť s najstaršími chotárnymi názvami lokalít ležiacich v bezprostrednej blízkosti osady. Medzi nimi najčastejšie vystupujú nasledovné: Pod Križnou, Pod welkou Križnou, Na Kossariskach, Hola, Pod Holou, Na Ramžinach, nad starim Salassom,  Pod Sallaskami, Pod Sallaskami Na Mocziar, Sedliaczkuo, Pod Sedliaczkou w Jarku, Pri Uplazi, Na Uplazi, Na Harmanskej, U Sirokich Pnou, K Sirokim Pnom, Na Wrsok, Pod Rowniama, Pri Riznach, Pod Leistrochom na Zliebkach, Czudenicza, Czudenicza pod Leistrochom, Za Wodou, Pri Jaworiech a i. Z prehľadu uvedených toponým, ktoré sú zapísané v slovenskej podobe je zrejmý výrazný slovenský charakter miestneho osídlenia na začiatku 18. storočia.

Od roku 1720 môžeme sledovať zápisy o obyvateľoch Tureckej v rímsko-katolíckych matrikách Starých Hôr. V tom čase boli Staré Hory ešte stále fíliou farnosti na Španej Doline, ktorú spravovali miestny jezuiti. Aj vďaka nim sa od začiatku 18. storočia Staré Hory stávajú dôležitým pútnickým miestom. Z miestnych matrík sa dozvedáme, že v 1. polovici 18. storočia v Tureckej naďalej žili rodiny s priezviskami Beňo, Čillík, Hradský, Chladný, Jasenský, Kmeť, Komora, Koštial, Otiepka, Spišiak, Zakaliský. Objavujú sa však aj nové priezviská ako Babjak, Bučko (Bucsko), Lacko (Laczko), Locsaj, Lukáč (Lukacs), Reťkovský (Rettkousky), Risz, Srnka, či Vereš (Veress, Vöröss).

V 2. polovici 18. storočia k nim pribudli nové rodiny s priezviskami Andelik, Baláž (Balazy), Bobek, Bukový (Bukovi), Dovčiak (Dovcsak), Fuszan, Gajdoš (Gajdoss), Gentner, Holec (Holecz), Chmel, Kolár (Kollar), Kováčik (Kovacsik), Knezovič (Knezovics), Kriačik (Kriacsik), Longauer (Lungauer), Maďar (Magyar), Melicher, Piarai (Pyarai), Môcik (Moczik), Roháč (Rohacs), Samec (Szamecz), Sasik, Spevák (Spewak), Strmeň, Solár (Szolar), Šimko.
Pomerne hodnotné údaje o obyvateľstve Zvolenskej stolice nám ponúka Jozefská evidencia z roku 1787 nadväzujúca na prvé tzv. Jozefské sčítanie obyvateľstva v Uhorsku.  Podľa tejto evidencie zaznamenávame vzhľadom na predošlý dynamický vývoj v Tureckej prekvapivo nízky počet domov (len 10 domov) aj obyvateľov (len 90, z toho 49 mužov a 41 žien). Zdá sa, že tieto údaje sú chybné, resp. neúplné. Je totiž možné, že vyjadrujú údaje len za jednu z dvoch tureckých osád. 
Omnoho reálnejšie sa zdajú byť údaje uvedené v súpisoch nešľachtického obyvateľstva v osadách na území chotára Banskej Bystrice. Podľa nich sa situácia v Tureckej vyvíjala nasledovne:

Podľa uvedeného vidíme, že najvyšší počet obyvateľov dosiahla Turecká v roku 1830, kedy tu žilo 571 obyvateľov.

Rovnako ako predtým v roku 1652 a 1710 aj v priebehu celej prvej polovice 19. storočia bola Turecká najväčšou (z hľadiska počtu domov aj obyvateľov) spomedzi všetkých drevorubačských a uhliarskych osád ležiacich v starohorskej oblasti. Väčšie ako Turecká boli len staré banícke sídla Staré Hory a Špania Dolina.

Od začiatku 19. storočia máme doklad aj na existenciu nového sídla Malá Turecká. Táto osada, presnejšie skôr samota, vznikla v Tureckej doline poniže osady Dolná Turecká priamo pri vyústení doliny Malá Turecká. Vôbec prvýkrát ju nachádzame doloženú na mape banskobystrických mestských lesov v roku 1808. Rovnako tak zaznamenáva túto osadu aj podobná mapa z roku 1810, na ktorej ju tvoria iba 2 drevené domy. Keďže na mape 1. vojenského mapovania ju ešte nenachádzame, musela zákonite vzniknúť niekedy na prelome 18. a 19. storočia.

V priebehu celej prvej polovice 19. storočia potom osadu pravidelne nachádzame vyznačenú hlavne na dobovom kartografickom materiále. Je však možné, že s Malou Tureckou súvisí aj rozdelenie Tureckej na hornú, strednú a dolnú (Tureczkam superiorem, mediam et inferiorem), s ktorým sa môžeme stretnúť v kanonickej vizitácii starohorskej farnosti z roku 1829.

Od svojho vzniku až do polovice 19. storočia mala Turecká status komorskej osady. Väčšina jej osadníkov patrila k zamestnancom Banskobystrickej banskej komory. Pôvodne to boli drevorubači a uhliari, neskôr aj baníci, či hutníci. V prospech baníkov sa pomer začal obracať v priebehu 18. storočia. Podľa súpisu z roku 1834 žilo v Tureckej (obe osady) už 37 baníkov, 19 uhliarov, 18 hutníkov a len 5 drevorubačov. Podľa podobného súpisu z roku 1847 pomer medzi zamestnancami vo väčšej  Dolnej Tureckej (údaje za Hornú Tureckú v súpise chýbajú) vyzeral nasledovne. Najväčšie zastúpenie v osade mali baníci (24), nasledovali uhliari (9), drevorubači (3), povozníci (4) a tesári (3).
Postavenie tunajšieho obyvateľstva sa líšilo v porovnaní s ostatnými poddanými. Patrili medzi slobodných obyvateľov, ktorí neboli pripútaní k pôde tak ako nevoľníci. Tunajší osadníci dokonca nepodliehali daňovej povinnosti voči štátu. Istý druh dane za komorských osadníkov odvádzala Banskobystrická banská komora. Napriek tomu sa ani komorskí osadníci nevyhli v minulosti rôznym pokusom o zdanenie.
Prípadné prečiny proti zákonom riešil Banský súd, ktorý sídlil v Banskej Bystrici. Ten však mohol ukladať iba menšie tresty. Ťažké zločiny podliehali pod stoličnú právomoc. Udelené tresty mali rôzny charakter. Previnilci mohli byť prepustení zo zamestnania, ale aj uväznení. Veľmi bežným javom bývalo udeľovanie telesných trestov, spomedzi ktorých bolo najčastejšie palicovanie. To sa uplatňovalo ešte aj v 1. polovici 19. storočia.

Všetci komorskí osadníci pracovali za mzdu, ako aj niektoré ďalšie úžitky, ako možnosť slobodne užívať komorský pozemok, užívať drevo z okolitých lesov na ohrev a opravu domov, ako aj právo užívať pasienok na pastvu. Asi najdôležitejším naturálnym úžitkom bolo právo nákupu obilia za pevne stanovenú cenu. Okrem týchto výhod mali komorskí osadníci, na rozdiel od ostatných poddaných aj isté sociálne výhody poskytované v prípade staroby alebo choroby.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že osadníci na svoju dobu disponovali veľmi dobrým postavením, ktorému navonok nič nechýbalo. Opak je však pravdou. Platy, ktoré dostávali od komory boli veľmi nízke a sotva stačili na pokrytie ich základných potrieb. Zachovalo sa viacero správ, v ktorých sa osadníci starohorskej oblasti sústavne sťažujú na malé zárobky a požadujú zvýšenie miezd.

Postavenie obyvateľov Tureckej sa začalo meniť od polovice 19. storočia. Baníctvo na okolí sa dostávalo do čoraz väčších problémov. Banská ťažba v regióne dokonca poklesla natoľko, že v roku 1851 došlo k zrušeniu Banskobystrickej banskej komory. Definitívnym koncom uhliarskych tradícií v Tureckej napokon bolo zrušenie huty na Starých Horách, k čomu došlo po zriadení centrálnej huty na spracovanie neželezných kovov stredoslovenskej banskej oblasti v Banskej Štiavnici v roku 1878.